Habáni - Pokus o kresťanský komunizmus
Zdroj: časopis Sophia

Habáni, nazývaní inak aj novokrstenci alebo anabaptisti, majú svoj pôvod v Nemecku. V roku 1521 tu Mikuláš Štroch, Marek Thomae, Marek Stubner, Tomáš Münzer, Martin Cellarius a viacerí ďalší začali tvrdiť, že krst detí je nesprávny, pre vstup do cirkvi by sa mal človek rozhodnúť na základe vlastného vedomia, teda až v dospelosti. Z tohoto názoru bol potom odvodený aj názov novokrstenci - anabaptisti. Samotná sekta sa sformovala do náboženského prúdu vo Švajčiarsku, no už od počiatku bola prenasledovaná a v priebehu dvadsiatych rokov 16. storočia jej členovia boli donútení zo Švajčiarska odísť.

Nemecky hovoriace krajiny boli v tom čase miestom, kde odpor proti svetskej moci cirkvi postupne dospel do takého štádia, že tu došlo k rozkladu rímsko-katolíckej cirkevnej organizácie a k nástupu protestantizmu. Tento jav bol výsledkom nespokojnosti ľudových vrstiev s feudálnym zriadením i odrazom rozdrobenosti Nemecka a jeho slabnúcej štátnej moci. Kritika sa preto obrátila proti nositeľke štátnej ideológie - cirkvi, ktorá bola vinená za stav spoločnosti. Anabaptizmus bol iba jedným z mnohých reformačných prúdov, ktoré sa usilovali o nastolenie spravodlivejšej spoločnosti.

Habáni siahli vo svojich predstavách ku koreňom kresťanstva, k jeho prvotnej forme. Utvorili vlastné obce založené na hospodárskej a sociálnej rovnosti. Zrušili súkromné vlastníctvo a zaviedli nový spoločenský poriadok, ktorý bol nútený dodržiavať každý člen. Výstižne popisuje život habánskej obce cestovateľ Hochberg, ktorý v roku 1660 navštívil habánsky dvor vo Veľkých Levároch. Hochberg obdivuje čistotu, poriadok a hospodárstvo habánskeho dvora. "Ich polia, záhrady a štepnice sú veľmi dobre opatrované a udržiavané, každé remeslo, krajčíri, ševci, hrnčiari, nožiari, súkenníci majú svoje vlastné dielne a žiadny z nich sa nemusí starať ani o potravu, ani o šaty. Všetko ide zo spoločnej pokladnice, ktorú ich starešinovia opatrujú. Deti vychovávajú podľa ich veku k tomu určené ženy, spávajú v oddelených izbách, kde sa nachádzajú postele detí umiestnené vo dvoch - troch radoch, pri najmenších je celú noc dozor k tomu určených žien a neustále horí svetlo. Matky sem dávajú svoje deti hneď po ukončení šestinedelia a hneď sa vracajú k svojej práci, lebo musia šiť, priasť, tkať, variť, prať a vykonávať iné ženské práce. Nikto nesmie zaháľať. Všetci sa stravujú v spoločných jedálňach. Nezúčastňujú sa iných bohoslužieb, ako modlitieb pred a po každom jedle, ktoré vedie vždy jeden zo starešinov. Na jedlo majú vyhradenú štvrťhodinu a potom sa poberajú do práce, pri ktorej vôbec, alebo len veľmi málo rozprávajú. Aj deti v škole sedia tak ticho, akoby ani nevedeli rozprávať. Chlapcov vyučujú muži, dievčence zasa ženy." Hochberg ďalej popisuje ideálne vzťahy, aké medzi habánmi panujú v osobnom živote. Habáni si údajne nezávideli, nehádali sa, ale všetci v tichosti a pokore pracovali.

Ani pokora a pracovitosť však habánov neuchránili od prenasledovania. Habáni neuznávali svetskú ani cirkevnú moc. Odmietali slúžiť v armáde a pod. To bolo hlavnou príčinou ich perzekúcií a úteku zo Švajčiarska najprv na južnú Moravu. Odtiaľ boli však už v roku 1535 na základe rozhodnutia zemského snemu v Znojme vypovedaní. Toto rozhodnutie spočiatku spôsobilo iba putovanie habánskych obcí po Morave. Definitívne ju začali opúšťať v roku 1546, kedy sa začali usídľovať na panstve Branč a na holíčsko-šaštínskom panstve. Už v roku 1548 proti pobytu habánov v krajine vystúpil aj uhorský snem, ktorý prijal zákon na obnovu náboženského poriadku v krajine. V dôsledku toho sa časť habánov vrátila naspäť na Moravu. Po bitke na Bielej Hore (1622) habáni v dôsledku nastupujúcej rekatolizácie krajiny Moravu definitívne opustili. Od roku 1622 žili vo vyše tridsiatich obciach na území západného Slovenska (Sobotište, Veľké Leváre, Malacky, Moravský Sv. Ján, Brodské, Holíč, Gbely, Senica, Borský Sv. Jur. Šaštín, Kátov, Častá, Chtelnica, Dechtice a i.). Ak si odmyslíme vojenské udalosti častokrát spojené s prepadom a vypálením dvorov, tak život habánov na západnom Slovensku bol relatívne pokojný. Zemepáni získali nových poddaných, ktorí vynikali znalosťou mnohých remesiel, medzi inými najmä výrobou fajansy, ale i spracovaním dreva, stavbou mlynov, domov a mostov, výrobou tehál, nožov či piva, a preto ich nechali na pokoji. Ani cirkev nebola touto sektou zvlášť ohrozená, lebo habáni ako cudzí etnický prvok nezískali nasledovníkov v radoch obyvateľstva.

Napriek tomu sa habánske spoločenstvá v osemdesiatych rokoch sedemnásteho storočia začali rozpadávať. Netreba hľadať príčiny vo vojnových udalostiach alebo iných vplyvoch zvonka. O skutočných príčinách rozpadu habánskych spoločenstiev nepriamo hovoria akési "vizitácie" stavu obcí vykonávané zo strany popredných predstaviteľov habánskej viery. Tí zistili, a to už v prvej polovici 16. storočia, že poprední funkcionári habánskych obcí, v rozpore s učením, zneužívali svoje postavenie, hromadili majetok, vrátane peňazí, svojim manželkám a blízkym príbuzným prideľovali, alebo vymýšľali nepotrebné funkcie a pod. Tento stav mal silnejúce tendencie a habánske spoločenstvo nemalo dostatok vlastných síl udržať spoločnosť na pôvodnej ideologickej platforme. Na zachovaní rovnostárskej spoločnosti však nakoniec nemohli mať záujem ani poprední habánski funkcionári, ktorí nemali pod zorným uhlom habánskeho spoločenstva možnosť podľa svojej vôle užívať nazhromaždený majetok.

Spoločné hospodárenie zaniklo koncom 18. storočia. Jednotlivé rodiny sa osamostatnili, habánske obce však nezanikli. Fungovali naďalej ako samostatné obce s vlastnou samosprávou i vlastným habánskym náboženstvom.

Štát začal vykonávať nátlak na habánov v 18. storočí. V roku 1733 panovník nariadil pokrstenie všetkých habánskych detí. V roku 1761 boli všetci habánski funkcionári internovaní v kláštoroch a boli im zhabané náboženské knihy. Zároveň boli zrušené všetky ich výsady a habánske obce boli de iure zrušené. V priebehu nasledujúcich rokov všetci habáni vstúpili aspoň formálne do katolíckej cirkvi. Habánov netoleroval ani Tolerančný patent (1781). Preto sa časť habánov odsťahovala do Ruska, kde sa ich história opäť zopakovala - od ich privítania ako privilegovaných remeselníkov po snahu o zbavenie výsad a odchod z krajiny do severnej Ameriky, kde sa habánske spoločenstvá udržali až do dnešných dní. (Ani tam ich však neobišli problémy so štátnou mocou, napr. v dôsledku povinnej vojenskej služby počas vojny vo Vietname).

Aj na území západného Slovenska na Záhorí v obciach Veľké Leváre, Sobotište a Moravský Sv. Ján žijú potomkovia habánov. Ich úradne síce neuznané ale de facto fungujúce obce tu boli ešte v prvej polovici 20. storočia. V tých časoch si volili aj vlastného "forštehera" i spravovali spoločný - obecný majetok. Do roku 1918 mali i vlastné nemecké školy. Počas 2. svetovej vojny sa časť habánov na základe etnickej príslušnosti svojich predkov politicky zaangažovala spôsobom, ktorý ohrozil ich zotrvanie v ČSR po skončení vojny. Habáni preto po r. 1945 rýchlo opustili svoj jazyk a vedome kultúrne splynuli s ostatným obyvateľstvom, od ktorého sa v skutočnosti v tom čase už takmer vôbec neodlišovali. Dnes žijúci potomkovia habánov si udržali iba habánske priezviská, majetok svojich predkov a povedomie habánskeho pôvodu.

Rudolf Irša