Ľudová škola gazdovania - alebo ako sa vysporiadať s nedostatkom peňazí
spracoval Robert Zelník (písané pre časopis DIVA)
zdroj: http://www.domudra.sk/chameleon/ekonomika/lsg.html

Nie je nám dnes ľahké vyjsť z peniazmi. Akosi sa im nechce kolovať medzi pospolitým ľudom, radšej si hovejú v teplom pohodlí bankových účtov novodobej šľachty. Len si tam tak vylihujú, hodujú a množia sa. Spoločnosť však z toho má len pramalý úžitok. Peňažné ústavy sú v rukách bohatých, tí vidia svet z iného uhla pohľadu a peňažné toky podliehajú ich záujmom. Obyčajný človek akoby bol vynechaný z hry.

Netreba však podliehať beznádeji. Z času na čas sa totiž stáva, že sa ľudia odvážia popasovať sa s osudom a vzájomne si pomôcť zo svojej biedy. Pokúsim sa uviesť tri príklady z rôznych častí sveta. Začíname u nás doma, na myjavských kopaniciach, v obci Sobotište.

Spolok gazdovský
Písal sa rok 1845. V tom čase bolo Sobotište mestečko s 3700 obyvateľmi, s rozvinutým remeselníctvom a množstvom remeselných cechov. Žila tu tiež sekta anabaptistov - habánov, čo boli tiež výborní remeselníci so zmyslom pre spoločnú prácu a hospodárenie. Bolo tu však aj nápadne veľa drobných kramárov a krčmárov, ktorí radi požičiavali peniaze za úžernícky úrok. Ľud bol vďaka tomu viac ako inde pod tlakom panskej vrstvy, čo spôsobovalo vysokú kultúrnu a hospodársku zaostalosť a pijanstvo.

Takéto prostredie vytváralo priam živnú pôdu pre vznik ľudového peňažného ústavu, ktorý by zhromažďoval drobné - grošové vklady od chudobných, aby mohli spojiť sily a brániť sa pred úžerou. Vznikol teda Spolok gazdovský, ktorí založili obyvatelia nižšieho stavu ako východisko z núdze. Prednostom spolku sa stal Samuel Jurkovič. Účelom bolo zhromažďovať pravidelné vklady, z ktorých potom spolok poskytoval pôžičky.

Členovia spolku prijali záväzok mravne a čestne žiť, vyvarovať sa opilectvu, nočnému túlaniu a hraniu v karty. Mravný život vyžadovali aj od svojich dlžníkov. Pôžičku mohol dostať iba statočný, usilovný, pracovitý a šetrný. Nemohol ju dostať opilec a človek surový, "byť bi jináče jak bohatí a majetní bil", ani taký, čo by chcel nakúpiť zbytočné a nepotrebné veci. Spolok naopak ochotne poskytol pôžičku usilovnému remeselníkovi na rozšírenie dielne či zlepšenie výroby. Pôžičky sa poskytovali aj nečlenom spolku. Členovia tiež každý rok vysadili každý po dva stromy na obecných pozemkoch.

Spolok gazdovský ukončil činnosť v roku 1848. Jurkovič sa ešte pokúsil obnoviť jeho činnosť, krátko na to ho však opäť rozpustil. Napriek svojmu krátkemu trvaniu Spolok gazdovský položil základy slovenského úverového družstevníctva. Práve pomocou ľudových hospodárskych spolkov neskôr štúrovci získali podporu ľudu pre svoj národný program.

Družstevné hnutie a ľudové hospodárske spolky sa neskôr rozšírili do celého sveta. A možno aj do Bangladéša...

Grameen Bank
V čase, keď v Bangladéši prebiehala vojna, Muhammad Yunus učil na americkej univerzite. Po skončení vojny sa rozhodol vrátiť sa domov a pomáhať pri obnove vojnou a hladomorom spustošenej krajiny. Chodil po ulici a všade videl hladujúcich a umierajúcich ľudí. Cítil sa bezradne a chcel im pomôcť. Rozhodol sa cestovať po okolitých dedinách, zistiť, ako vidiečania žijú a nájsť nejaké riešenie. Po čase sa naučil nevidieť svet z pohľadu ekonóma, ale vžiť sa do každodenných starostí obyčajných ľudí.

Jedného dňa stretol ženu, ktorá vyrábala nádherné bambusové stoličky. Dozvedel sa od nej, že za jednu stoličku zarobí dva centy. Bambus na výrobu jednej stoličky stojí dvadsať centov, takže žena si nemohla dovoliť kúpiť materiál vopred a bola nútená požičiavať si ho od obchodníka, vďaka čomu mala taký malý zisk.

Yunus navšívil viacerých vidiečanov a zistil, že sú v podobnom stave. Zrátal si, že všetkým obyvateľom dediny by dokázala zmeniť život pôžička v celkovej výške 27 dolárov! Vytiahol teda z vrecka 27 dolárov a rozdal ich dedinčanom ako pôžičku, ktorú musia vrátiť, až budú môcť.

Yunusa táto myšlienka nadchla, zveril sa s ňou miestnym bankárom a nabádal ich, aby tiež začali poskytovať drobné pôžičky chudobným. Tí ho však odrádzali a presviedčali, že chudobným ľuďom sa nedá veriť. Ponúkol sa teda sám ako ručiteľ. Nezabralo to.

Medzitým všetci dedinčania vrátili dlh do posledného centu. Ani táto skúsenosť však bankárov neobmäkkčila. Yunus teda sám ďalej požičiaval peniaze chudobným a vždy ich dostal naspäť. Pochopil, že bankárov nepresvedčí, tak sa rozhodol sám zriadiť banku. Začal sa ďalší boj, tentokrát s vládou a úradmi, ktoré na zriadenie banky odmietali dať povolenie.

Po dvoch rokoch napokon povolili. Grameen Bank sa v roku 1983 stala nezávislou bankou a poskytovala drobné pôžičky. Pre chudobných bolo novou skúsenosťou, že im niekto ponúkol pomoc a že pôžičku dokázali splatiť, aj keď spočiatku sa mnohí bránili vziať si na seba takú zodpovednosť. Niektoré ženy dokonca celú noc nespali a radili sa s blízkymi, ako ďalej postupovať, aby nespôsobili svojim príbuzným ťažkosti. Nakoniec predsa prijali pôžičku vo výške 12 až 15 dolárov!

Grameen Bank pôsobí už vyše dvadsať rokov, pracuje pre 36 000 obcí v Bangladéši a pomohla viac než dvom miliónom ľudí. Podľa údajov Svetovej Banky jedna tretina z nich prekročila hranicu bohatstva. Ich príklad nasledujú podobné projekty v ďalších krajinách, vrátane USA. A možno aj v Kanade...

Miestne výmenné spolky
V sedemdesiatych rokoch sa z Veľkej Británie do Kanady prisťahoval Michael Linton. Skúmal vzťahy medzi chudobou, sociálnymi problémami a problémami životného prostredia. Zistil, že množstvo tovaru a služieb ponúkaných ľuďmi na určitom území závisí od množstva obeživa, ktoré do územia prichádza. V mnohých prípadoch ľudia ponúkali svoje výrobky a služby a napriek tomu obchodovanie upadalo kvôli nedostatku obeživa. Vznikla tak myšlienka vytvoriť akési doplnkové platidlo.

Linton vymyslel spôsob, ako si ľudia môžu vymieňať tovary a služby a zúčtovávať si ich vo vlastnej mene, ktorú si vytvorili na základe dohody a ktorá platí iba na miestnej úrovni medzi členmi spolku.

Prvý LETS (Local Exchange Trading System - miestny výmenný obchodný systém) vznikol v roku 1983 v Courtenay v Britskej Kolumbii (Kanada). Pravidlá LETS sú pomerne jednoduché: členovia si vytvoria zoznam služieb, ktoré dokážu poskytnúť alebo po ktorých sa zháňajú. Dohodnú si platidlo, ktoré môže (ale nemusí) mať rovnakú hodnotu ako národná mena. Tomu, kto službu poskytne, pribudne na účte čiastka a tomu, kto túto službu prijme, rovnaká čiastka ubudne z účtu. Nejestvuje tu žiadne zúročovanie a nemá tu zmysel hromadiť platidlo. To totiž slúži len ako doklad o hodnote, nie ako hodnota sama o sebe. Ceny za služby si ľudia dohadujú medzi sebou a môžu pri tom zohľadňovať rôzne činitele, okrem iného aj to, či danú prácu vykonávajú radi alebo nie. Aby takéto počínanie nebolo protizákonné, obchodovanie neprebieha cez skutočné hmotné obeživo, iba sa zaznamenávajú uskutočnené práce a pohyby na účtoch v účtovnej knihe, ktorá je k nahliadnutiu všetkým členom spolku.

Miestne výmenné spolky sú teda prospešné všade, kde by ľudia radi ponúkli iným ľuďom svoju prácu, ale nemôžu, lebo chýba prostriedok výmeny, teda obeživo. Medzičasom sa LETS rozšírili po celom svete. Obzvlášť dobre sa im darí v Austrálii, kde ich dokonca miestne vlády uznali ako prospešnú vec a podporujú ich. Vo Veľkej Británii pracuje spoločnosť Letslink UK, ktorá podporuje rozvoj LETS na európskej úrovni. Svoju úlohu zohráva aj internet, ktorý umožňuje prepájať LETS skupiny v rôznych krajinách a usporiadavať napríklad výmenné pobyty. Pomaly sa LETS začína dariť aj u nás. Napríklad zaježovskí novolazníci úspešne používajú tento spôsob výmeny už niekoľko rokov. Ďalšie spolky sú známe v Českých Budějoviciach, v Prahe, v Brne a najnovšie aj v Bratislave.

použité zdroje:
  • Fraňo Ruttkay: Samuel Jurkovič - priekopník slovenského družstevníctva a jeho doba, vydal Obzor, Bratislava, 1965
  • Baraka č. 2, leto 1997, vydal Plus Publishing, Praha
  • Ivan Jakubec: Předpoklady a principy fungování LETS